My námorníci často hovoríme, že plachtenie zahŕňa oveľa viac ako len zrak, inštinkt a „cítenie“ sú v skutočnosti rovnako dôležité – cítime smer a intenzitu vetra alebo kývanie
lode, viac ako ich v skutočnosti vidíme. Ale naozaj by sme sa vedeli pohodlne a s istotou navigovať, keby sme boli skutočne slepí? Vieme si predstaviť takúto situáciu?
Osobne som sa často plavil – na rekreačných plavbách, na súťažiach alebo ako učiteľ – už vyše dvadsať rokov, no až nedávno som objavil svet plachtenia naslepo. Stalo sa to pred
niečo vyše rokom, v lete 2016. Nedávno som sa sám presťahoval do oblasti San Francisco Bay Area a chcel som nájsť nové príležitosti na člnkovanie. Jedna z prvých príležitostí,
ktorá sa mi stala, bolo menovanie inštruktora pre nevidomých ľudí, ktorí chceli aj navigovať – táto skúsenosť mi otvorila nový svet, ktorý odvtedy stále spoznávam s tými
najkrajšími a obohacujúcejšími zážitkami. sa mi niekedy stalo.
Napriek mojim obrovským skúsenostiam s plachtením som bol dosť nervózny, keď som prvýkrát vyšiel ako inštruktor plachtenia na J24 s dvoma zrakovo postihnutými ľuďmi.
V skutočnosti som bol veľmi vďačný, že ma vymenovali za druhého (a „iba“ podporného) inštruktora na palube! Moje napätie sa však rozplynulo, keď sme vyplávali a videli sme
neuveriteľnú citlivosť na vietor, Keelingov uhol, zvuky a iné nevizuálne vstupy, ktorými naši dvaja študenti disponovali. Boli sympatický pár, nedávno zasnúbený, ktorý sa
predtým plavil len raz. Ich nadšenie, radosť a ochota učiť sa boli mimoriadne silné a nákazlivé. Striedali sa pri riadení člna a strihaní hlavnej plachty počas celej doby,
kedy sme sa plavili.
Jedinými zásahmi nás dvoch inštruktorov z bezpečnostných dôvodov bolo trimovanie výložníka, úprava trasy a dokovanie. Keď sme sa plavili okolo zálivu San Francisco Bay za
Ostrovom pokladov, s druhým inštruktorom sme sa snažili čo najlepšie vykresliť scénu okolo nás pomocou slov pre našich zrakovo postihnutých študentov, aby sa cítili súčasťou
okolitej krajiny. Necháme ich riadiť loď tým, že im ponúkneme len minimum potrebného vstupu a odpovieme na ich otázky. Technický vstup, ktorý sa zvyčajne podáva pri tomto type
navigácie, je založený na údajoch o tom, ako ďaleko posunúť kormidlo, aby sa loď nasmerovala a/alebo aby sa študentovi povedalo, koľko má znížiť/uľahčiť hlavnú plachtu. Zvyčajne
sa používa číselná stupnica, ktorá poskytuje jasnejšie a kvantitatívnejšie informácie, napr. 1 hore, 2 hore, 3 hore alebo 1 dole, 2 dole, 3 dole, aby sa loď nasmerovala podľa
vetra.
Táto prvá skúsenosť s plachtením naslepo mi skutočne otvorila oči a prinútila ma robiť viac, a tak som potom pokračoval ako dobrovoľník v tejto neziskovej organizácii
(Blind Sail SF Bay) a stal som sa BAADS (Bay Area Association of Disabled Sailors). Pri tom som objavil niečo možno ešte prekvapivejšie: regaty a zápasové preteky pre nevidomých
námorníkov existujú a konajú sa v Bay Are, ako aj na iných miestach v Severnej Amerike a po celom svete!
Regata zahŕňa niekoľko lodí so štyrmi posádkami, z ktorých dve sú vidiace a dve nevidomé: vidiaca posádka je zodpovedná za výložník (a prednú palubu) a kurz (nevidiaci sa
nesmie dotýkať žiadneho ovládania) , pričom nevidomí členovia posádky pracujú pri kormidle a kokpite. Na druhej strane v súťaži naslepo sú všetci námorníci zrakovo postihnutí a
pri súťaži sa spoliehajú na zvukové bóje: na posúdenie vzdialenosti a kurzu používajú iba informácie z plavákov a potom navigujú pomocou špeciálnych ukazovateľov smeru, ktoré sú
počuteľné na každej lodi. aby posádka teoreticky vedela, kde je druhá loď.
Okrem zvukového vybavenia sú pravidlá zápasu naslepo totožné s pravidlami, ktoré používajú bežné posádky. Môže to znieť neuveriteľne, ale najprekvapujúcejším aspektom
tohto počinu je spôsob, akým títo zrakovo postihnutí námorníci spracovávajú informácie, ktoré dostávajú zo svojho prostredia. Naučil som sa veľa o ich špeciálnych technikách
spracovania od Walta Raineriho, BAADS riaditeľa Blind Sailing.
Ako vysvetľuje Raineri, robí sa pokus o internalizáciu vizuálneho obrazu, aby sa udržal kurz a poloha lode, ako keby to bolo na digitálnej myšlienkovej mape, kde je dôležité
"pochopiť algoritmus, ktorý sa má použiť v danej situácii, aby bola schopný reagovať v reálnom čase na meniace sa okolnosti“.
Raineri začal oslepnúť v polovici 40. rokov 20. storočia, pred dvanástimi rokmi, pričom v priebehu piatich mesiacov stratil 95 % zraku v dôsledku dedičnej choroby. Čo robí jeho
situáciu ešte výnimočnejšou je, že predtým, ako oslepol, nikdy neplával. Začal navigovať ako liek na pocit, že „steny ustupujú“ – ako opísal pocit straty zraku.
Oslepnutie v dospelosti si vyžiadalo mnoho úprav, mnohé praktické, ale aj mnohé psychologické. A jachting bol pre Raineriho jedným z kľúčov k úspešnej adaptácii na nový stav.
Raineri vidí život vo všeobecnosti ako sériu krokov, ktoré každý človek robí každý deň, a plachtenie je len veľmi špeciálna oblasť, kde musíme použiť sériu krokov, aby sme
dosiahli to, čo chceme. Hlavnou prekážkou pre nevidomých námorníkov je, že nevidia predmety, ktoré by mohli predstavovať riziko, ako napríklad veľké poleno plávajúce vo vode
alebo iný čln; ale navigáciu a beh možno stále úspešne vykonávať pomocou algoritmu, ktorý využíva sluchové informácie (zvukové bóje, vlny narážajúce na kýl, fúkanie vetra), ako
aj hmatové údaje (body kontaktu tela na lodi, vietor na tvári a krk a uši, kýl lode, pocit kormidla atď.).
Mal som príležitosť byť svedkom aplikácie tohto algoritmu niekoľkokrát, keď som sa plavil s Rainerim a doslova algoritmus nahradil jeho oči.
Raz si napríklad musel nacvičiť manéver na vytiahnutie osoby cez palubu, teda zostať pri kormidle, riadiť loď, počuť vietor a Keeling a počúvať rôzne zvuky vrátane môjho hlasu.
Neustále som mu poskytoval spätnú väzbu a pokyny, kde sa nachádza „osoba cez palubu“ vo vzťahu k lodi. Aj keď som predtým robil podobné úlohy, nikdy som to nerobil pre niekoho,
kto nevidí, a preto sa úplne spolieha na mňa, že viem, kde je na vode a kde je osoba v mori vzhľadom na neho a loď. To urobilo úlohu oveľa náročnejšou, pretože som cítil oveľa
vyššiu zodpovednosť napriek tomu, že som bol len rutinou cvičenia. Dôležitosť mimoriadne stručných a presných informácií pre nevidomého kapitána ma zasiahla plnou silou.
Osobná príprava, najakútnejšia informovanosť, metodický prístup a vyvinutá citlivosť sú vlastnosti, ktoré som našiel aj u iných nevidomých ľudí, s ktorými som navigoval.
Minulé leto som napríklad mala možnosť byť hlavnou inštruktorkou a kapitánkou dámskej lode na exkurzii organizovanej neziskovou organizáciou Peace of Adventure, ktorá sa
plavila z Los Angeles na ostrov Catalina v Kalifornii. Toto päťdňové dobrodružstvo organizované pre zdravotne postihnutých veteránov a zrakovo postihnutých ľudí zahŕňalo
vyučovanie v triede (úvod do bezpečnosti a techniky plachtenia, uzly, tipy), zahrievaciu plachtu v prístave Los Angeles, plavbu z Los Angeles na ostrov Catalina, kempovanie a
turistika na ostrove Catalina a nakoniec návrat z ostrova do Los Angeles. Bol tu tucet účastníkov, dvaja tréneri námorníci a dvaja licencovaní kapitáni oblasti Los Angeles.
Mali sme dve lode, Dufour 375 a Beneteau 46: ja som mal na starosti prvú („dámska loď“), zatiaľ čo druhá bola „mužská loď“.
Opäť som mal povinnosť naučiť plachtiť ľudí s rôznymi jachtárskymi zručnosťami a zdravotným postihnutím, no čo je najdôležitejšie, mal som príležitosť naučiť sa od nich veľa.
Osobne to bolo prvýkrát, čo som sa plavil po Tichom oceáne (a nie „len“ v zálive alebo pozdĺž pobrežia) a cítil som pridanú zodpovednosť byť kľúčovou osobou, ku ktorej by
som mal ísť pre pol tucta žien, ktoré nikdy nemali plavili v tejto časti sveta a ktorí boli zdravotne postihnutí (väčšinou slepí) alebo nováčikovia na vode. Bol to neskutočne
silný zážitok, pre mňa aj pre nich. Vidieť ľahkosť, s akou sa na lodi orientovali, rýchlosť, s akou sa naučili, ako fungujú rôzne časti a mechanizmy, akútnu citlivosť, s akou s
plachetnicou manévrovali – bolo to úžasné a skutočne podmanivé. Nechal som účastníkov striedať sa pri kormidle a strihať plachty a zasiahol som až vtedy, keď vyslovene žiadali
o pomoc alebo smer; medzitým som im maľoval okolitú krajinu slovami, aby som im umožnil „vidieť“. Úspešne sme sa plavili na ostrov Catalina, pričom sme naštartovali motor do doku
oveľa skôr ako „chlapci“ na svojej lodi – veľký úspech! A aká nádherná plachta! Mali sme teplý a slnečný deň so slabým až miernym vánkom, ktorý začal okolo 10 uzlov pri našom
odchode až po 22 uzlov, kým sme dorazili na ostrov. Často sme mali proti nám vietor, takže sme museli niekoľkokrát odbočiť, aby sme sa dostali do cieľa, a naša posádka vykonávala
všetky vische hladko a presnejšie, ako sme postupovali počas našej cesty. To všetko pri príjemnom chatovaní a budovaní veľmi hlbokého kamarátstva, aj keď sa väčšina z nás do dvoch
dní predtým nikdy nestretla.
Keďže som sám pretekár, zameral som sa na jemné detaily strihu plachiet, aby som účastníkom pomohol cítiť jemné rozdiely, ktoré striedavo riadili po celú cestu. Až keď sme sa
blížili k ostrovu a vietor zosilnel na takmer 25 uzlov, veľmi pokojne ma požiadali, aby som prevzal kormidlo. Nikdy nezabudnem na Laurin kontrolovaný a pokojný hlas, ktorý sa
potom uhol, ktorý mi povedal: "Alec, som trochu mimo, nevadilo by ti prevziať kormidlo?".
Zo všetkých týchto úžasných zážitkov z plavby so zrakovo postihnutými ľuďmi som sa naučil, že vnímanie tela je skutočne hlavným zmyslom potrebným na plachetnici. Toto mi
otvorilo oči!
Autorské práva Alexandra M Liguori
